Druhá časť – Masirah Island

Nasledujúci deň sme hneď ráno vyrazili na Masirah.  Bol to ďalší bezveterný deň (druhý) a my sme ho teda využili na cestu na ostrov.  Cesta na Masirah Island (asi 230km) vedie cez krásnu pieskovú púšť s veľkými dunami, ťavami a rovnou cestou od nevidím do nevidím.

a tu je 360 panoráma z vrchu duny:

video z pieskoviska:

Trajekt akoby čakal už len na nás.  Nalodili sme sa a do pár minút vyrazili.  Cestou na ostrov som mal pocit, že každý sa rozprával s každým. Nám sa prihováral kapitán lode z Indonézie, miestny ománsky pán si pozrel Tomášových 5 rokov fotografií ktoré mal uložené v mobile a vlastne kam človek prišiel, tak tam sa s ním chcel niekto rozprávať a krátiť si tak asi hodinový výlet na ostrov.  Mne kapitán rozprával ako vedie tam kdesi doma v indonézii školu pre syroty.  Má ich tam 400 či koľko.  Nemohol som si pomôcť a neviem či to je mojim cynizmom vypestovaným v jednom z najbohatších regiónov sveta – Európe, ale ako som ho počúval na pol ucha, tak fakt, že stojím možno pred Matkou Terezou Indonézie mnou ani nehol.  Vlastne mi to celé rozprávanie prišlo nudné a premýšlal som ako ho slušne poslať rozprávať túto historku niekomu inému.  Súčasťou miestneho kolorytu sú teda aj rôzni morskí vlci, podvodníci, podivíni, no skrátka také postavičky, ktoré v Európe nemá človek šancu stretnúť.  Možno rovnakých hercov máme aj tu doma, no Ománske javisko je absolútne jedinečné a zaručene nesklame.

Po vylodení sme si pozreli malý kus mestečka a našli si reštauráciu a vychutnali si ďalšiu skvelú večeru.  Mestečko samozrejme nesklamalo. 100 percent autentické, plné ománskeho pokojného ruchu, klasických arabských indických reštaurácií, dielničiek, mini-supermarketov a chlapíkov, ktorí sa ležérne premávajú po meste vo svojich jednoduchých háboch.

DSC_2461

Kým sme sa rozhodovali do ktorej reštaurácie teraz, spoločnosť nám robil dvaja malí drifteri na veľkých bike-drifter customized bicykloch a driftovali ako v tom známom youtube videu.  NamiestoTokyio drift sme mali Omani Masirah drift.

Prvý deň sa nekajtovalo.  Vietor si dal výnimočne pauzu.  Ďalší deň sa pomaly rozfúkal a my sme pojazdili v miestnej lagúne, ktorá je hneď pred kempom.  Taká rozcvička a príprava na big days..

A big days to naozaj aj boli.  Kajtovali sme prakticky celý deň od 11–12 do 4-5, potom večera s novými kamarátmi a v kempe ešte posedenie s miestnymi strážčami kempu (celý čas sme boli v kempe jediní hostia).  Našim spoločníkom bol skvelý a autentický Ježiš Masirah-tský a na jeden legendárny večer sa pridali aj vojaci z miestnej vojenskej základne.

Súčasťou kempu je ležérne plážové sedenie pod strechou z palmových listov, s hojdačkou,, jednoduchými stolmi lemovanými pohodlným sedením.  Popíjali sme, kecali o všetkom možnom. A nasávali Ježišovu božskú energiu.  Chalani so zatajeným dychom počúvali. Legendu o spravodlivom sultánovi alebo o tisíc a jednom spote na bájnom ostrove Masirah.

OLYMPUS DIGITAL CAMERA
hanging out with Mohammed

 

raňajky v našom kempe
raňajky v našom kempe

Na ostrove sme strávili 4 dni a je to dosť málo.  Ideálne rok, možno dva 🙂

Ale vážne.  Ten ostrov je nádherný a pokiaľ ho človek chce aj trocha spoznať, tak to chce aspoň týždeň.  Ostrov je posiaty množstvom nádherných a prázdnych pláží, na severe sú spoty s vlnami (nestihli sme sa ísť pozrieť) a na južnej strane je zas viacero zátok s úžasným flat-om.

Čo sa dá na ostrove robiť okrem kajtovania?  Podľa mňa dosť.  Ten kto rád objavuje, má k dispozícii X veľa (200?) kilometrov pláží, miesta, kde chodia klásť vajcia obrovské korytnačky, potápanie, šnorchlovanie, rybárčenie.  Bonus je vynikajúce jedlo, veľa reštaurácií a veľmi milí ľudia.

Čo bol highlight výletu?  Pre mňa to bol asi 40 kilometrový down-wind trip, ktorý sme šli s Maťom a Tomášom.  Janka za volantom  sprievodného vozidla behala z pláže na pláž a sledovala postup.

Výlet sme “plánovali” asi 20 minút pred odchodom.  Najprv s nami mál ísť pán Ježiš, no ten nás nakoniec sprevádzal na tomto výlete len v našich srdciach.  Vraj – to zvládneme v pohode aj sami a bude to trvať tak 30minút, ale keďže sme ešte len amatéri, tak si dajme rezervu hodinu (do zotmenia).  Maťo naladil GPS hodinky a my sme vyrazili s rezervovu do zotmenia asi hodinka a pol.

no.  Cesta trvala 2:20 minút a áno, prišli sme prakticky už zatmy.  Dobrodružstvo to ale bolo neskutočné.  Ísť po vetre nie je až také jednoduché, ako by ma mohlo zdať inak a chvíľu trvalo, kým sme chytili ten správny “grif” a dokázali ísť úplne po vetre a nie cik-cak von na more a zas k pláži.  Vietor fúkal presne popri pobreží (side-on) a teda úplne idálne na cestu späť do kempu.

Do kempu sme prišli už prakticky za tmy a so stiahnutými svalmi sedacími.  Ani nie tak od únavy ako od strachu.  Ono kajtovať po tme, nenabrať skaly a ešte niekam aj trafiť to nie je len tak.  Eufória z prvého down-wind výletu sa striedala so strachom o seba aj kamošov, s hnevom, že sme sa lepšie nepripravili a údivom nad tým, ako dokáže byť more nádherné.

Tá radosť potom keď som konečne videl v diaľke reflektory auta a zbadal slabo osvetlený kemp.  Mali sme šťastie.  Ešte 10 minút a veľmi ťažko by sme už travili späť a museli by sme pristávať kdesi za tmy a čakať na záchranu.  Veľká vďaka Jani za to, že si bola našim majákom v chvíľach tých najťažších!

po štyroch úžasných dňoch sme dali Masire dovidenia, nalodili sa na zrýchlenú verziu trajektu a späť do Asilah.

Pred nalodením som ešte chvíľu rozjímal sediac na kameni.  Do tváre mi fúkal vietor, okolo mňa hučali vlny a ja som dokázal myslieť len na tie pekné veci v mojom živote.  Myslel som na moju rodinu, čo asi robia, myslel som na chvíle ktoré som prežil na Masire a tešil sa na to, čo bude ďalej.  Veľmi pozitívne miesto nabité radosťou a energiou.

video z výletu: