Štyria kamaráti, jeden veľký výlet. Prejdených 3200km Dubajom, púšťou, horami, kaňonmi. Výlet za vetrom prázdnych panenských pláží ostrova Masirah.
Takže toto všetko sa naozaj stalo:
Výlet som poctivo plánoval asi od apríla. Poznám trošku región ešte z čias kedy som žil v Dubaji. Výlety do Ománu boli vždy čarovné. Bez turistov, úplne iné prostredie, veľmi príjemní ľudia a veľa vecí, ktoré sa dajú v Ománe robiť.
Ešte predtým ako som začal s kajtom som počul od kamaráta o jedinečnom mieste kdesi v Ománe, kde cez leto neuveriteľne silno fúka vietor a keď dobrý kajter zomrie, tak jeho duša ide tam. Bral som to ako nejaký mýtický sen, ako keď decku rodičia rozprávajú o jednom úžasnom mieste kdesi v amerike ktoré sa volá disneyland a majú tam tie najvjäčšie kolotoče, najvyššie šmykľavky a je tam toľko atrakcií, že ich neprejdeš ani za týždeň. Ale ešte si moc malý, letenky sú drahé a tento rok už máme aj tak rezervované Chorvátsko. Niečo také som cítil keď sme si rozprávali legendu o Monsoon Riders.
Monsoon Riders výlet sa nakoniec o niekoľko rokov naozaj aj uskutočnil, kdesi na internete je z neho aj dlhé a trocha nudné video a ani to tak nebolelo. Proste sme šli. A bolo super.
Ten výlet sme si potom ešte párkrát zopakovali a ja som sa odtiaľ vždy vracal nabitý energiou, silou a úžasnými zážitkami, ktoré som si ešte veľa rokov potom pripomínal napríklad keď som šiel spať. Zavrieť oči a preniesť sa na to miesto s troma odtieňami modrej, x-metrovými vlnami, ktoré amatérom nič nedarujú, poserov spláchnu ale tých, ktorí sa ich nezlaknú a zabojojú odmenia úžasnými pocitmi, ktoré sa vlastne ani nedajú popísať.
Miesto, ktoré malo byť na kajtovanie ešte lepšie, s ešte silnejším vetrom bol ostrov Masirah. Ten však bol príliš ďaleko a preto sme vždy šli “len” do Asilah. Do miniatúrnej opustenej rybárskej dediny, ktorá vlastne nemá vôbec nič okrem úžasného mora, vĺn a riadne silného vetra. Tam kdesi stojí penzión v zdravom ománskom štandarde, s raňajkami ktoré chutia lepšie ako raňajky v Ritz Carltone. Nie preto, lebo v Arabian Sea Motel vedia urobiť najlepšie vajíčka na svete, ale preto, lebo sa dívate priamo na more, na vlny, cítite ten morský vlhký vzduch, do okna sa opiera slnko, vidíte modrú oblohu, piesok a veľa veľa modrého. Tešíte sa, čo dnes v tých vlnách zažijete…a to je všetko. Nemáte sa kam ponáhľať, internet aj tak nefunguje, jediné čo dnes budete mať na práci je kajtovať, spať a potom sa ísť večer najesť do jednej z mnohých miestnych reštaurácií, alebo si niečo ugrilovať s priateľmi.
Takže toto je Asilah, do ktorej som sa skrátka musel vrátiť. Ostrov Masirah by však mal byť ešte lepší, krajší, silnejší. Ten v plánoch rozhodne chýbať nemôže.
Takže sa zrodil plán a chytili sa aj traja kamaráti, ktorí do toho šli so mnou.
Deň O nastal 22 júla, kedy sa traja kamaráti objavili v Dubaji. Bol to náš prvý spoločný výlet, takže bolo aj celkom zaujímavé ich vidieť pochodovať letiskovou halou s tými veľkými taškami naloženými vybavením pre šport ktorí tak milujeme.
Po počiatočných stresoch s požičaním auta sme sa vymotali z letiska, ja som im urobil zrýchlenú verziu ultra-rýchlej prehliadky Dubajom na spôsob – aha tam je Burj Khalifa, hej to je tá najvyššia budova sveta, ne neoplatí sa tam ísť, hento je downtown dubaj, je tam pekne, tu je ten obchoďák s lyžiarskou zjazdovkou, hentam plachetnicový drahý hotel, sem odbočujeme lebo tu bývame a sorry – pozriete si to všetko inokedy. Nemáme čas.
Prespali sme na palme v úžasnom byte (Jarda – díky!!) s takýmto výhladom:
Pripili sme si na úspešný výlet, nastavili budíky a hajde spať.
Ráno sme naložili auto a prvá zastávka v asi najhoršej raňajkárni na strednom východe. Vždy dávajte pozor na “sandwich” places. Keď vám niekto na blízkov východe povie, že robí “sandwiches only” treba sa pohnúť ďalej rovnako ako z kebabovne na Štrbskom plese. Chalani ale boli spokojní.
Naša navigácia zvolila hraničný prechod Al Ain. Cesta vedie vlastne cez celý Al-Ain, čo je síce malé mesto, no má svoj osobitý šarm. Ak si dáte drink za každý kruhový objazd, tak po 3 kilometroch mate 17 promile.
Pred hranicami sme síce úplne zbytočne, ale o to zábavnejšie, poskovávali všetok alkohol. Tých našich pár pív, jeden a pol flaše Bacardi a dve male akoze flase mineralky. Koho to zaujíma, tak do Ománu si môžete ako cudzinec priniesť na hlavu buď to 2L tvrdého alebo 24 plechoviek piva. Mali by ste mať potvrdenie o nákupe z duty-free.
Na hraniciach sme sa zdržali menej ako hodinu. Treba ísť do klimatizovanej haly, kde si vypíšete všetky tie papieriky s údajmi z pasu. Ja som si vybavil aj Ománsku sim-kartu. Vybavená za 5 minúť a mal som internet a miestne číslo.
A ideme na prvé miesto – Snake Canyon. Deckám som nasluboval, že nájdu nádherný kaňon plný vody kde sa budeme celý deň kúpať, na večer zakempujeme a ďalší deň ráno si ho prejdeme.
Pekný kaňon sme síce našli, no bol úplne vyschnutý. Čakalo nás tam len zopár sršňov, kopec žiab a bahno. Urobil som tam pár 360 panoramatických fotiek (na starších prehliadačoch ako napríklad Internet Explorer nefunguje). Spoľahlivo ide napríklad v Chrome prehliadači od Google alebo Safari.
Klikni dole na štvorček nech to máš na plnú obrazovku
a ešte jedna 360 panoramatická o niečo ďalej v kaňone:
Po krátkej porade a zaujímavom pokuse chlapcov prejsť vyschnutý Snake Canyon po tme (áno, boli tam prvýkrát a dať by to samozrejme dali) sme sa rozhodli nekempovať ale upalovať na náš prvý kajt spot – Asilah!
Cesta do Asilah dala dosť zabrať. Myslím, že sme sa nestratili (nejak výrazne), no tá cesta sa zdala nekonečná. Unavení sme nakoniec dorazili okolo 2 nadránom do Asilah.
Zničených pocestných vítalo nezvyklo plné parkovisko, silný vietor a neónkové vysvietené altánky. Fotka našťastie nieje. Ráno to vyzeralo takto:
zopár ďalších fotiek z Asylah:
Vietor na mini-kajty a vlny na maxi-gule.
Prvý deň kajtovania nemal byť zrovna tento. Neboli sme si ešte istí, stále vytrasení z cesty a celkom sme sa aj báli skočiť do tých mega-vĺn. Skrátka sme ešte neboli pripravení na Asila-style megajazdu. Zato sme však stratili board, rozbili jeden kajt a dorezali si nohy na skalách. Takže začiatok výborný!
tretí deň sa stalo nemyslitelné. Nefúkalo. Naše veľké šťastie, že sme si deň predtým našli nových kamarátov z Francúzska. Tí nás zobrali na úžasný výlet – Wadi Shab (cca 120km od Asilah).
Wadi Shab je úžasný kaňon asi 120km od Asilah. Cesta vedie cez viaceré menšie mestečká. Na ceste späť sme sa zastavili v meste Sur na večeri. Wadi Shab nemá význam opisovať. Pozrite si dole fotky alebo sa zastavte na google maps a tam je veľa ďalších. Ja len dodám, že je to celodenný výlet plný objavovania, blbnutia vo vode zakončený jedným úžasným zážitkom v jaskyni, do ktorej sa dostanete buď prešmyknutim sa cez klaustrofobicko tesnú špáru medzi dvoma skalami alebo tak, že sa pred vchodom hlboko nadýchnete a do jaskyne vplávete pod vodou. Tá jaskyňa je jedinečná, nádherná…a sto ďalších superlatívov. Zostali sme tam aspoň pol hodinu a polovica z toho s vyrazeným dychom.
Cestu zvládne podľa môjho názoru aj dieťa povedzme nad 5 rokov. Je to ani nie hodinová túra, často sa zastavujete a chýľu obdivujete, potom fotíte, skáčete zo skaly dole do vody alebo sa kúpete. Jednoducho úžasný deň. A teraz už nechám rozprávať fotky:
360 panoramatické (klikni na štvorček pravý dolný roh):
galéria z Wadi Shab:
a ešte jedna 360 panoramatická z jaskyne:
Cestou späť míňame mesto Sur. Je to malé mestečko, no jedno z tých väčších v regióne. Navigácia sľubuje, že nás zavedie “do centra”. Prechádzame okolo domov s veľmi autentickou, arabskou architerktúrou. Takéto domy by ste v Európe darmo hľadali. Ťažko opísatelný štýl, možno pripomínajúci malé hrady, pieskové farby, vždy za majestátnou bránou a vysokým múrom. Každý dom úplne iný, no pritom sa všetky zlievajú dohromady do jedného štýlu.
Najviac sa nám asi páčil “disko-dom”, alebo teda “pimp-house” ktorý mal čelnú stranu vysokého múru, stĺpy medzi ktorými klasicky dominovala obrovská brána vykladanú trblietkom. Trblietkom.
Samozrejme každá druhá ulica má mešitu so svojimi typickými vysokými tenkými vežičkami.
My sme sa naozaj zastavili v akomsi “centre”, kde sa konal akýsi “happening”. Ulica bola plná mužov, ktorí posedávali pri mešite, prechádzali sa po tej ulici, posedávali alebo postávali v skupinkách. Ulica bola lemovaná jednoduchými obchodmi väčšinou s názvom “supermarket” alebo priamo názvami remesla, ktoré v tom ktorom obchode prevádzkovali. Krajčírstvo, stolár, mechanik, auto diely a tak podobne. Vždy je to malý, zaprášený jednoduchý obchod, ktorý je skôr dielňa ako klasický obchodík s pultom. My sme si z viacerých reštaurácii vybrali tú, kde sa nám zdalo, že je najväčší počet stravníkov.
Reštauráciu iného typu ako indickú s arabskými prvkami by ste hľadali, podľa mňa, márne v celom Ománe s výnimkou Muscatu. Všetky reštaurácie, kde sme jedli my boli podľa našich skúseností skvelé. Bez šance nájsť hodnotenia reštaurácií, či vlastne samotné reštaurácie na Google Maps, alebo Trip Advisor-e samozrejme, takže našim kritériom bol počet návštevníkov, marketingová prezentácia reštaurácie, čim má alebo nemá vonku gril, alebo či má personál sieťky na hlavách :). Neboli sme sklamaní ani raz.
Ceny sú všade veľmi podobné a podľa nás veľmi lacné. Večera kde sa najete do prasknutia vrátane pitia je okolo 4-6EUR na osobu. Klasické menu sú arabské predjedlá a indické hlavné jedlá. Ako predjedlo dostanete, akoby sa všetky Ománske reštaurácie dohodli, vždy ten istý “šalát” – uhorky, šalát, rajčiny. Všade rovnaký! Čo je zaujímavé je, že za celý ten čas sme nemali jeden dobrý hummus, ani iné tradičné arabské predjedlá. Kým hlavné jedlá boli vždy vynikajúce, tak predjedlá nestáli za veľa.
Hlavné jedlá sa dajú zhrnúť do dvoch hlavných skupín – grilované (tikka) alebo masala – teda aromatické indické omáčky. Za tými sme sa išli zblázniť. Chicken Masala, Prawn Masala (krevety), Mutton Masala (baran), hovädzi, alebo ryby nechýbali ani jednu večeru.
Grilované (tikka) väčšinou nechajú na grile ďalších 5 minúť za našim “well-done”. Máte síce istotu, že nezjete dáku tú salmonelu, ale zato všetky “tikka” tiež boli suché. Ideálne preto nakombinovať viac masala a šibnúť to jedným-dvoma “tikka” taniermi. K tomu objednať kopec úžasného arabsko-indického chleba chappati a paratha (jedno z toho je suchá placka, druhá na oleji alebo na masle placka) a nezabudnúť na úžasnú ryžu, ktorú väčšinou zmiešajú s niečím…dobrým. Všetko potom na stôl prosím a každý si berie čo chce a koľko vládzate. Večera bola vždy zážitok. Skvelé jedlo, výborná spoločnosť a perfektná nálada.
Cestou späť sme sa zastavili ešte v Ras al Hadd zátoke. Bonus – je tam úplný flat, piesková pláž všade kam sa len pozrieš a boli sme tam sami. Nafúkali sme kajty a ešte predtým ako sadne tma sme pojazdili. Zrovna v top-odlive, takže jazdilo sa miestami vo vode hlbokej po členky alebo rovno po piesku. Zopár fotiek:
A to je z našej prvej zastávky všetko. Ďalší deň sme vyrazili na Masirah a story pokračuje v ďalšej časti.
Komu sa nechce čítať – kukaj video z výletu:
https://www.youtube.com/watch?v=DefTyrwDqzA