Tretia časť – späť v Asilah a všetko ostatné

Asilah nás privítala bez hostí a my sme opäť boli jediní ubytovaní.  Celý hotel len pre nás.  Opäť a presne tak, ako to mám rád.

Vietor sa dostavil presna ako mal a s Tomášom sme si šli vychutnať posledný deň na kajte.  Vlny neboli také veľké ako pri našej prvej návšteve.  Vietor bol ideálnych 25-30 uzlov a tentoraz sme sa už nebáli ísť do toho naplno.

Bez preháňania – pre mňa ten najlepší pojazd..no..asi v živote.  Obrovské ihrisko len pre Tomáša a mňa.  Skákanie cez vlny, jazdenie dole po vlnách, skákanie v spenenom flate alebo ako by básnik povedal – “kulervoucí” skoky z hrebeňa vĺn.  Adrenalín, návaly šťastia, pohody, strachu, úžasu..to všetko intenzívne napratané do tých 3 hodinách kajtovania na božskom ihrisku.

a ešte video:

Podvečer sme už vyrážali na dlhú cestu späť do Dubaja a tu už nie je veľa čo písať.  Dlhá a pomerne nudná cesta (išli sme za tmy) prebehla bez incidentov a ráno okolo 6 sme už boli v Dubaji na letisku.  Vrátili auto, naložili sa do lietadla a späť domov do Bratislavy.

Omán ma nesklamal a tie úžasné dni kajtovania si určite budem ešte dlho pamätať.  Čo na budúce urobím inak?  Asi by som neštartoval už z Dubaja, ale priamo z Muscatu.  Ak sa bude dať, zostal by som aspoň dva týždne, aby som mal viac času na objavovanie ostrova.  Určite by som si zopakoval Wadi Shab a možno si pozrel aj iný kaňon.  Na Snake Canyon som síce nezanevrel, ale na budúce by som sa mu asi vyhol.  Nie je to už ten istý kaňon, ktorý si pamätám ja.  Teraz je tam podstatne viac smetí (ruky dolámať tým čo tam nechávajú všetky tie plastové fľaše!) a tiež by som neriskoval návštevu kaňonu pokiaľ by som nemal potvrdené, že je tam dosť vody.  Čo ma tam stále láka je tá via ferrata.

Tu je ešte zopár fotiek z výletu