Reku – napisem opet nieco, nech sa cosi dozviete, ja si vylejem srdce a budem mat dobry pocit, ze som aj tento vikend po sebe nieco zanechal.

Minule som tak premyslal, ze ked sa jedneho dna pominiem, tak zostane po mne blog a vela vela fotiek. Celkom mila predstava (teda nie to, ze sa pominiem) ale to, ze si jedneho dna bude napriklad moja praprapra vnucka citat co zazival jej prapra-x dedek, co zazival, co pri tom citil, co miloval a v akom svete zil. Myslim, ze nakoniec pride nato, ze svet sa ani tak nezmenil. Mozno sa dokonca pouci z mojich chyb (aj ked ja nie som si ziadnych vedomy :)) a oceni to, co teraz berie ako samozrejmost. Myslim, ze odovzdavanie skusenosti – ci uz su akekolvek je velmi dolezite. Ako rad by som sa ja napriklad dozvedel co vytvaralo dedinkovu osobnost, ako sa stal takym, akym bol, co ho tesilo v zivote a naopak, co ho trapilo. Zomrel uz da sa povedat velmi davno, ale ja nanho myslim velmi casto a mam pocit, ze mi stale viac chyba. Najviac mi chyba to, ze mam pocit, ze som ho velmi malo poznal, ze som dostal len zablesk z jeho duse. Je aj jedna vec, ktoru stale lutujem, ze som urobil a nemam moznost mu to povedat, vysvetlit preco a dostat jeho “OK, ved nevadi”. Som si isty, ze by to pochopil a mozno by sa na tom aj zasmial, ale…ja som mu to nestihol povedat a teraz vzdy ked si na to spomeniem, tak je to taka machula. Ktovie – mozno jedneho dna, ked ho znova uvidim tak mu to budem moct povedat. Urobil som ovela horsie veci inym ludom, ale mrzia ma vlastne len dve. Jednu este mozem napravit, ale toto…no..uvidi sa.

Samozrejme by som si rad precital aj blogy dalsich ludi – co tak vediet odkial som vlastne prisiel – kto boli moji prapra rodicia? Boli obchodnici? Boli robotnici, boli jednoduchi ludia, alebo nebodaj bol medzi nimi aj nejaky desny myslitel, ktory nieco prevratne vymyslel..? (vsetci dufame, ze niekto z nasi prapra bol dolezity, ze?) Mozno boli zlodeji? Zaujimave! Nebolo by to super, keby kazdy z nich mal blog a pisal si don veci, co zaziva? Napriklad –

Roku pana 1501, jesen. Dnes sme mali velku bitvu proti kmenu Kovacovcov. Ti hajzli si myslia, ze ked si nedopestovali obilie ani tento rok, ze si mozu dojst na nase polia a pobrat nase zemaky. CO ja zato mozem, ze im ho pozrali muchy? Ja som sa so starou nadrel na tych zemakoch jak blbec, zomreli mi tento rok 3 deti, pokazil sa mi pluh a zdochli mi dva voly. No a chodim kradnut repu k Novotnym? No nechodim.
Tak sme sa nasrali aj s nacelnikom, vtrhli do ich dediny aj s rodinou Karovcov, Lajciho kmenom a Karciho dedinou a pre istotu ich vsetkych zlikvidovali a radsej pre istotu aj napichli na kol – aspon je na par rokov pokoj. Neviem z coho budeme teraz piect chleba, lebo Karciho chalani zlikvidovali aj ich zeny, takze recepty na chleba su fuc..no..ale jak sa hovori – ked rubes les, lietaju aj triesky.

No nebol by takyto blog senzaciou? Asi by sme aj museli prepisovat historiu, keby nieco taketo existovalo. Precitat si napriklad taky blog Komenskeho, ucitela narodov by bolo zaujimave. Myslim, ze by sme si zvecsa k horsiemu poopravili mienku o mnohych ludoch. Mozno aj k lepsiemu, neviem. Historia zvecsa sudi cierno-bielo. Bud bol niekto uplne fit alebo uplne zly. Myslim, ze v nasom svete sa velakrat aj dobre veci podaria v podstate hajzlom a naopak. Alebo mozno som prilisny pesimista a cynik. Faktom zostava – ze sa nikdy nedozvieme aky bol napr. Janosik. Lebo nemal blog. Mozno bol ozaj kladna postava a la Fico, alebo mozno to bol uplne tupy nasilnicky zlodej. Mozno raz olupil nejakeho bohateho tipka a jeho druzinu pozabijal a dcery znasilnil. Potom si sadol pod dub a zistil, ze ukradol cely poklad, tak to isiel oslavit. Tak sa ale nadrbal, ze na druhy den to zlato zabudol v krcme. Ked sa pre svoj lup vratil, tak ho pozdravili 4 okolite dediny, nosili ho na rukach a dakovali mu, ze im financne pomohol. No co uz mal potom robit… Aspon poprosil miestneho kronikara, aby o nom napisal, ze bol super. Este dlho sa potom v tych dedinach oslavovalo z ulupenych lowe a ked sa vracali po nociach veseli dedincania domov, tak videli aj vsakovake podobizne janosika v okolitych skalach. No…a legenda je na svete.

No ako som sa velmi zamyslel… :))

Ale o inom som chcel.

Dnes je sobota (europska nedela) a ja som sa vybral na prechadzku po plazi s tym, ze zakotvim v jednom z plazovych hotelov a dam si tu ich skvelu kavicku. Tam, kde som bol minuly tyzden som nechcel ist, tak som skusil jeden hotel vyssie. Fuj! Ta kava je zla. Taka ta kysla. Brekeke. Som fajnovy, co?!

Ale ani o svojej kave som nechcel. Chcel som nieco napisat o mojich kolegoch tu, v Dubaji.

Takze – po dva a pol mesiacoch som ich uz ako-tak spoznal. Musim povedat, ze je to o dost ine, ako u nas doma a asi aj trocha ine, ako som cakal. Lepsie? Horsie? Pre mna horsie, mozno inemu by sa to zdalo lepsie.

Takze – sedim so svojim teamom – co je veduci, Renca z Polska a Busra z Maroka. Busra skoro nikdy nie je v praci a chodi prakticky len ked je nejaky meeting. Okrem nas je tam potom este Judy, najvyssieho sekroska, Grace – sekroska vyssieho rangu ineho chlapika (ktory tam ale nieje) a potom je tam este jeden volny stol, pri ktorom sa striedaju viacery ludia. O paravan dalej potom sedi velky sympatak – Sandzib (alebo tak nejako). No a toho najdolezitejsieho som si nechal nakoniec – velky Dzon.

O naladu sa zvecsa stara Judy, ktora ked ma dobru naladu, tak je celkom sranda, ale ked ma zlu, tak mame vsetci zlu naladu. Vie byt velmi mila, ale vie byt aj dost drsna a neprijemna. Myslim, ze niekedy sa sprava ako klasicka sekroska velkeho sefa – ja som sef kym tu sef nieje. Poslednu dobu sa snazi schudnut a musim uznat, ze sa jej to aj celkom dari. Chodi do fitka, skoro nic neje, resp. len same zdrave veci. Niekedy ju mam rad, inokedy moc nie. Velmi sa so mnou nebavi a mam pocit, akoby mi davala dost jasne na javo, ze kamosi niesme a ani nebudeme. To je radsej vsetko, co sem napisem. Asi najsympatickejsia osoba je potom Grace, ktora mi ale zo zaciatku dost liezla na nervy tym, ako rozpravala. Ma taky velmi mily hlas, az moc. Ale ako sa hovori – netreba sudit len na zaklade takej veci. Je to trocha starsia (ca 35-40) indka. Zije v Dubaji uz peknych par rokov a byva v Bur Dubaj. Myslim, ze ma ma celkom rada a dost casto sa na mne smeje a bere ma ako male decko, lebo si od nej sem-tam pytam cokoladu a som velmi stastny, ked ma niecim ponukne. Zato jej zas ja pomaham s pocitacom ked chce nieco nainstalovat, alebo opravit. O sukromnych veciach sa ale prakticky vobec nebavime. Je to akoby zakazane tabu tuna.
Potom je tu veduci, ktory je dost mlady anglican. Povodne som si myslel, ze je australcan/z noveho zelandu, ale je to anglican. Ma dost vyrazny prizvuk a casto sa mi stava, ze mu proste nerozumiem – a to som si myslel, ze rozumiem kazdemu. Hlavne ked si nieco nieco mrmle popod nos (dost casto) alebo ked hovori nieco srandovne. Je to ale brit ako sa patri – slusny, zdvorily a rezervovany. Typickymi su inteligentny humor a sarkazmus.
Co sa tyka prace, tak zatial mi vyhovuje. Dava mi velku slobodu vo veciach co robim, hoci sem-tam to vsetko skontroluje a pripomina veci, co ma niekedy irituje, ale v zasade je to asi dobre (pre tych, co ma poznate, tak viete, ze sa sem-tam (VELMI zriedkavo :)) stane, ze cosi zabudnem. Vsetko ale robi velmi diplomaticky a snazi sa byt vzdy korektny a s pozitivnym pristupom. Myslim, ze ma ma celkom rad a vyhovujem mu. Mozno si zela, aby som mu viac rozumel a aby som veci robil rychlejsie, ale zaroven je asi vdacny, ze ma prakticky ani neskolil a uz zvladam tak asi tretinu z toho, co pre mna zamyslal. Nie je to nic moc, ale mohlo by to byt ovela horsie.

Minule sme mali veceru s jednym velkym bosom – bosom celej divizie a ja som sedel rovno oproti tomuto velkemu zvieratku, veduci vedla neho a po mojej pravej strane dalsia velka veduca – sefka mojho veduceho. Vecsinu vecere sme prekecali my styria, hoci ja som sa dost casto snazil proste byt ticho a nezasahovat do debaty dolezitych. Aj ked to nikto neprizna – tak nemaju radi, ked sa im do dolezitej debaty miesa niekto nedolezity ako som ja. Odpovedat je OK, ale jedna-dve vety stacia, potom to uz je nevhodne. Ja to akceptujem. Tiez nemam rad ked sa chcem rozpravat s mojim kolegom a nejaky cojaviem casnik, alebo mladsia osobka sa nam moce do rozhovoru. Niekedy to je OK, ale ako som povedal – jedna-dve vety su ok, ale cela debata nie.
Ja tu hranicu vecsinou prekrocim v zapale diskusie, lebo mam pocit, ze musim povedat nieco dolezite. To je zle. Clovek ma malokedy co dolezite povedat. Hlavne nie vtedy, ak sa ho nikto nepyta. Ak si vsimnete, tak to je chybou vecsiny mladych ludi – maju pocit, ze sa musia vyjadrit ku vsetkemu. Chodte si sadnut s niekym ozaj dolezitym a uvidite kolkokrat vas prerusi alebo kolkokrat zacne rozpravat o sebe/svojich zaujmoch, ci vyjadrovat sa k temam, ktore ste priniesli vy. Skoro nikdy. Takze – ja sa snazim byt ticho 🙂 resp. co najmenej vyjadrovat svoj skutocny nazor. Preco? Lebo to vlastne nikoho v zasade nezaujima. Tiez ked clovek hovori, tak sa nic nedozvie. Ak chceme ist do debaty s tym, ze sa chceme nieco dozvediet – tak by sme logicky mali byt ticho, resp. davat prilezitost sa vyjadrit tym druhym. Toto sa lahko povie, ale tazko spravi. Aspon pre mna.
No..ale co som chcel povedat – takze pri tejto debate sa trocha otvoril aj zahadne uzavrety veduci a sem-tam aj nieco prezradil. Myslim, ze aj on si tu hlada nejakeho partaka – ale zaroven si to nechce akoby priznat. Niekedy akoby povedal nieco, co naznacuje, ze by sa chcel trocha viac spriatelit, ale niekedy zas da velmi vyrazne najavo, ze ho nezaujima a dokonca priamo nechce pocut nieco, co zas ja chcem povedat.
Zistil som, ze my slovaci sme velmi otvoreni a priami ludia. Aspon vecsina z nas, resp. tych, ktorych poznam. U nas nieje vobec problem sa rozpravat o sukromnych veciach, resp. opytat sa na nieco sukromne je chapane pozitivne – ze vas clovek zaujima a nie ze ste drzy. Tu su take otazky doslova tabu a vnimane zle. Opytat sa niekoho nato, ci niekoho ma, alebo co ho trapi je doslova nepripustne! To ma dost stve.
Napr. moji kolegovia v BA. Bral som to ako samozrejmost, ze sme sa vsetci delili vlastne skoro o vsetkom co sme prezivali a rozpravali sa otvorene. Viem co zaujimalo a trapilo moje kolegine a oni tiez vedeli o mne. Tu absolutne netusim nic o mojich kolegoch a oni netusia, lebo ani nechcu tusit nic o mne. To ma dost mrzi. Mozno casom to bude OK a ozaj som az prilis otvoreny…
Potom oproti mne sedi velky sef, ktory je sef ako sa patri. Distingovany, vzdy kludny a myslim, ze ho vsetci aj maju vo velkej ucte. Na nic sa nehra, svoju poziciu nezneuziva a ludia sa citia v jeho spolocnosti dobre, hoci vsetci maju velky respekt aj bez toho, aby on robil bububu. Kolko veducich na Slovensku siri okolo seba strach, davaju vsemozne najavo svoju moc a vsetci su z nich pokakani, ale len co zmiznu z dohladu, tak o nich podriadeni hovoria s despektom, resp. citite, ze respektuju funkciu, ale nie osobnost.
Napriklad. Riesili sme pomerne vazny problem, pri ktorom mozu dost lietat triesky a ludia reagovat podrazdene a obvinovat jeden druheho. Sef reagoval s ladovym kludom a velmi profesionalne. Situacia je taka aka je, neda sa na tom uz nic zmenit a toto je cesta ako to budeme riesit… Taktyto direktivny pristup sa moze niekedy zdat zly/nedemokraticky, ale na druhej strane prinasa velke vyhody. Ked raz sef spravi rozhodnutie, vsetci ostatni mozeme byt v klude. Proste sa rozhodlo, je to jeho zodpovednost a sefom je nato, aby robil rozhodnutia. Budeme teda robit co povedal, aj ked niekedy s tym nemusime stopro suhlasit. Ale nie my za vec nesieme zodpovednost, ale sef. Mozeme povedat preco si myslime, ze je to zle a tak a tak by to bolo lepsie a mozno sef zmeni rozhodnutie, ale mozno nie. Vyjadrenie ineho nazoru je myslim v nasej firme vitane a sef sa tesi ak mu date nove podnety, ktore by mu pomohli sa rozhodnut trebars aj inak. Rozhodnutie ked je konecne je uz ale konecne a basta. Lepsie nejake rozhodnutie ako ziadne.
Celkom zabavne je tiez sledovat ako sa niekedy velky sef zapaja do diskusie a srandiciek. Niekedy mu to moc nejde. Je to totiz dost velky seriozak a myslim, ze nema ktovieaky zmysel pre humor. Vie to o sebe a nesnazi sa byt zabavny za kazdu cenu a radsej prenecha javisko inym zabavacom – svojej sekroske alebo mojmu veducemu, ktori sa najcastejsie staraju o zabavu. Dobre je, ze jeho pritomnost niekoho nestrasi a niekedy ked tam je on, tak je este vecsia sranda ako ked tam nie je.
No… a potom je tam este plno dalsich ludi, o ktorych napisem zas niekedy inokedy.

Dopil som svoju hnusnu drahu kavu aj dzus a je cas sa pozriet pravde do oci – vypytat sek, s kludom zaplatit a odkracat so vztycenou hlavou.

Pojdem asi aj do prace, aspon poslat tento blog, pozriet maily, mozno si zaskypovat a rad b som aj nieco urobil. Sef totiz povedal, ze ak nieco spravit v nedelu, tak ho spravym stastnym. Ak v pondelok, tak to bude OK. Ja mu chcem dokazat, ze mojim poslanim na tejto zemi je ho robit stastnym, takze sa asi prinutim do dnes rozrobit a zajtra tomu dam uz len ten “magic touch” a je to.

Kavu mi nezauctovali. Ani ma ale nenapadne im to pripominat. Za taku hnusnu kavu by si hambili vypytat peniaze snad aj v Tatrach…teraz ale uz prehanam 😉

no a teraz slubene fotky!

Ste chceli vidiet moje faro. Hadajte ktore je moje…? :))  Inak ta mlacka vedla mojho auta – nie, necvrkol som si ze

sa mi podarilo zaparkovat vedla takeho fara…

Srandovna tava, ne?

Je to velka hamba – taky krasny vyhlad a take spinave okno – ale co narobim. Vyhlad z mojho okna. Hore leti helikoptera a taha nejaku reklamu (takze nie je to nalepka na spinavom okne 🙂

Plaz pre domom

Troska menej ludi v Mall of Eirates. Radost nakupovat, obchody poloprazdne…