Na Slovensku som bol na operácii kolena (na blogu o nej píšem – http://keder.sk/blog/?p=7).  Bez konzultácií.  Doktor potom ako som mu vysvetlil čo sa mi stalo ma poslal na rontgen, trocha mi pohýbal nohou a stanovil diagnózu, ktorá bola vlastne jasná každému, kto sa čo len trocha zaujíma o kolená – pretrhol som si krížny väz.  Dohodli sme sa na operácii.  Žiadne extra konzultácie neboli potrebné – načo.  Spôsob “opravy”, odkiaľ bude väz odobratý, či informácie o priebehu operácie nebolo potrebné prejsť.  Z jeho pohľadu samozrejme.  Pán doktor mal vždy plnú čakáren, načo otravovať.  Povrávalo sa, že je dobrý, tak čo sa mám čo vypytovať ne?  Ešte by sa urazil a potom čo?!

Takže operácia, po operácii len že všetko OK..až na drobnosť že mi noha opuchla do gigantických rozmerov, nemocnica nemala základné vybavenie ako napríklad ľad na chladenie kolena, toaleťák, 3 a viac pacienti na izbe, horúco na izbe, sestry na štýl vezenských dozorkýn..ktoré ale každý strašne ľutuje a vlastne sme radi že za tie peniaze vôbec do roboty chodia.  Vo svete bežné zostať  po tejto operácii  v špitáli 1 den, ja som zostal 9.  Potom peklo ďalších pár dní doma a absolútne nedostačujúca rehabilitácia.  Koleno nikdy nebolo v poriadku, na kontroly som prestal chodiť po 2-3 vyšetrenich ktoré vždy prebehli rovnako – na 8 do ordinácie, kde čaká ďalších 38 pacientov, do 9.30 kedy sa s úsmevom a tanečným krokom  vplouží zbožnovaný pán doktor sa nazbiera ďalších 15, do 13.00 ďalších 20 a ja sa na rad dostávam o 14.00.  V pohode, veď sa nemám kam ponáhľať – 6 hodín si počkám, vojdem dnu, pán doktor – tak čo, ako pán keder?  Dobre?  pozrie, previaže, uznanlivo pokýva hlavou a povie že je všetko v poriadku, medzitým vybavuje telefonáty, ja sa hambím ako stojím v trenkách a do ordinácie sa valí jedna staršia pani za druhou – pán doktor a tie lieky už máte?  Pán doktor a kedy to mám prísť na budúce?  Pán doktor, tu je manželova karta poistenca….no peklo.  Vždy všetko v poriadku.  Jasné že konzultácie žiadne – opäť – načo.  Nie je predsa potrebné povedaď pacientovi čo sa bude diať ďalej, ako znášať bolesť, načo si dávať pozor, čoho sa vyvarovať, ako upraviť stravu…Vzdal som to.   Rehabilitácie po pár týždnoch tiež.  Cviky sa stále opakovali a tie isté môžem predsa robiť aj sám doma, či v posilke.  Tie dve hodiny čo vždy musím odísť z roboty radšej strávim cvičením poobede.  Žiadny bazén, špeciálne vybavenie…  Všade cítite smrad porazenosti, beznádeje a nálady že – mna málo platia, kašlem teda nato!, na vás, na svoju dôstojnosť.  Chcem penáze!  Žiadna hrdosť, žiadna radosť z práce, pocit zodpovednosti.

Operácia dobre nedopadla.   Po 7 mesiacoch na snowboard zľahka a potom 2 týždne ledva chodím, skrátka niečo vyšlo velice zle.  Hovorím si – preťažené, pomalšie zrehabilitujem.  Poctivo rehabilitujem, ale problém sa vždy objaví po mierne náročnejšej športovej aktivite.  Navštívim lekára tu v Dubaji a dozvedám sa krutú pravdu – väz nedrží, je voľný, operácia bola evidentne neúspešná.  Či už vinou lekárov alebo skrátka zlých okolností – to taktne odmietne komentovať.   Radšej povie, že on na operačke vtedy nebol a teda nevie okomentovať.  Povie však jednu zaujímavú poznámku ako mi tak prezerá koleno..hmm..tento rez čo tu máte – my to už nerobíme 20 rokov, je to dosť riskantné, lebo vedie blízko popri veľkej tepne, či žile a môže narobiť problémy.  Už sa to robí inak…20 rokov…  Mne koleno zošili tak, že najväčšia jazva vyzerá ako škrabanec.  Používajú stehy, ktoré sa šijú z vnútra a zostane po nich….nič.

Návštevy u lekára sa platia.  Faktúra sa potom pošle do poisťovne na preplatenie.  Celé to trvá cca týžden kým sa peniaze objavia na účte.  Niekedy aj viac.  Jedna návšteva – cca 1800 Sk za každú konzultáciu/vyšetrenie, 4000 za úvodnú konzultáciu (s Rontgenom).  Poisťovna hradí všetko.  Dosť drahé, že?  Objednáva sa presne na konkrétnu hodinu.  Personál, sestričky sa pre zmenu chovajú ku mne ako ku klientovi – akoby ste prišli čojaviem na kozmetiku (čo je asi blbý príklad lebo na kozmetiku nechodím haha).  Keď sa doktor venuje, tak sa venuje a zodpovedá na všetky moje otázky.  Dohodneme sa na operácii, on vysvetlí riziká, plusy/mínusy a ja mám pocit kontroly nad svojim zdravím.  Pýtam sa ho na jeho referencie, na štatistickú úspešnosť operácie, nato, čo nasleduje po operácii atď atď.  Rozhodnutie padlo, bude sa rezať, vŕtať a plakať!

Týžden pred operáciou máme poslednú konzultáciu.  Zrekapitulovanie, čas na moje posledé otázky, čas na posledné organizačné pokyny.  Medzitým som si vybral nemocnicu, kde chcem aby ma operovali.  Vyberám si American Hospital, lebo má najlepšie referencie.  Je síce najdrahšia, ale aj najlepšia.  Klinika mi dopredu vybaví súhlas poisťovne s operáciou, takže za samotnú operáciu platiť nebudem musieť.  Dostanem lieky, barle, pooperačnú ortézu a fajn mašinu na chladenie kolena.  Vraj všetko, čo budem potrebovať po operácii.

Tri dni pred operáciou mi volajú z nemocnice a dohadujeme si organizačné stretnutie.  Mám stretnutie s anesteziológom. Ten so mnou spraví dotazník o tom aké predchádzajúce operácie som mal, alergie, potiaže atď.  Zmerajú mi tlak a ja si môžem vybrať aký tip anestézie chcem.  Regionálnu alebo celkovú.  Lekár mi vysvetlí rozdiely a ja si vyberám celkovú anestézu.  Vysvetlí mi priebeh operácie a čo sa bude diať.

V den operácie prichádzam o 2 hodiny skôr, dostávam vlastnú izbu.  Zoznámim sa so “svojou” zdravotnou sestrou, ktorá je vlastne brat.  Ten so mnou spraví dotazník a informuje ma čo-a ako.  Izba je civilne zariadená, pomerne malá, dominuje jej špeciálna posteľ s nastaviteľnými polohami sklonov prednej aj zadnej časti a ovládacím panelom.  Skrátka fajnová posteľ s plno gombíkmi.  Televízor, diaľkáč, skryne, sprcha, wc a gauč pre môjho brata, ktorý ma sprevádza.  Ak chce, môže tu zostať koľko chce.  Ubytujem sa, ešte raz mi prídu zmerať tlak a tiež stretávam svojho anesteziológa.  Ten mi podá ruku a snaži sa trocha srandovať o tom, že on je ten, ktorý ma pošle na “druhú stranu” a vráti späť.  Znova podobný dotazník.  O 8 si pre mna prídu, tesne predtým mi ešte prinesú tabletku, ktorá ma má zbaviť strachu.  Myslím, že ju priniesli príliš neskoro.

Maťo je celý čas so mnou a ja sa začínam cítiť ako v americkom filme kde sa schyľuje na slzavé lúčenie a dramatické zbohom brat môj – neboj sa o mna, doktori sa o mna postarajú!  Sľúbim, že v prípade, že budem vidieť jasný žiariaci tunel so sympaťákom s otvorenou náručou na konci, don v žiadnom prípade nepôjdem!  Ležím na nosidlách v “andelíčkovej košielke” na predoperačke.  Rodina stále so mnou, hoci sme už pred operačkou.  Stretávam sa s celým operačným tímom.  Všetci sa snažíme byť veľmi vtipní a v pohode, nikto predsa nechce vystrašiť pacienta a jeho rodinného prískušníka.  Doktor mi ešte ukazuje ako sa mu veľmi dnes trasú ruky, ja sa rozlúčim s bratom a šups prechádzam dverami, ktorými pacienti vchádzajú dnu, no cestu von si žiaden z nich nepamätajú.  Operačke dominuje veľmi úzky operačný stôl.  Rozmýšľam a obávam sa, že im z neho spadnem.  Skotúľajú ma z nosidiel na ten stôl a pomocný asistent anesteziológovi sa ma snaží ukľudniť, zavádza mi infúziu a ja cítim o pár sekúnd ako pôsobí.  Všetko sa zrazu rozmaže a ja viem, že opúšťam tento krutý svet.

Zobudenie je ako po každej narkóze kruté.  Z pohodového stavu spánku sa zrazu preberáte do života.  Ja cítim ukrutnú boleť v nohe a hovorím si – načo ty debil si sa nechal operovať?!  Cítim, že na tvári mám niečo veľmi otravné, chcem povedať, že ma strašne bolí koleno a spýtať sa ako to všetko prebehlo.  Dobrá vec je, že si aspon nepomýlili koleno.  Tí z vás, ktorí ste si už prežili operáciu viete, že zobúdzanie z narkózy nie je celkom to isté ako zobúdzanie zo sna.  Z narkózy sa zobúdzate pomaly, znova zachrápete, ste hore len napoly, trepete somariny, ktoré si neskôr vôbec nepamätáte, neviete zo seba vydať ani hláska, no vnímate čo sa deje na okolo no nie ste schopný svetu zatiaľ veľa povedať.  Postupne sa to zlepšuje a ja mávaním privolám sestru.  Dá mi dole masku a ja jej len oznámim – Auuuuúúúú.  Ona mi dá masku späť a napumpuje do mna čo sa neskôr dozvedám že je morfium.  Aáááh..pohoda.  Pôsobí chvíľu a ja ju volám zas a zas.  Postupne som sa prebudil, trocha sme pokecali a oni sa pýtajú ako sa cítim, či cítim bolesť a podobne.  Potom ako som už celkom prebratý ma zoberú na izbu, kde ma už čaká bračok.  Chvíľu kecáme a ja zas zasprávam.  Medzitým ma navštevuje moja zdravotná sestra (vymenili si služby a ja som dostal sympatickú angličanku z Manchesteru).  Veľmi milá, ochotná a snaží sa mi splniť všetky moje požiadavky.  Nosia mi stále vodu, vymienajú ľad v Cryo-Cuff-e a podobne, merajú tlak a teplotu všetko jedným prístrojom.  Zabudnite na otravné teplomery, ktoré pani sestričky rozdajú a potom o 10 minút zbierajú.  Tu za vami prídu s prístrojom na kolečkách, nasadia vám na ruku ten nafukovací rukáv, do pusy strčia paličku, na prst pripnú nejaký senzor, chvíľu to popípa a sestrička má váš tlak, obsah kyslíku a teplotu.  Všetko mám OK.  Dokonca nemám ani teplotu.  Na Slovensku som mal teplotu po operácii ešte aspon 10-12 dní…

Poobede mi sestrička oznámi, že moje výsledky sú dobré a že ak sa cítim, tak môžem ísť domov.  Ešte mi povie, že ju musím zavolať keď pôjdem na WC prvýkrát.  Zavolal som ju, ale pred vchodom som sklamanú sestričku otočil a povedal jej, že to zvládnem.  Ledva, ale zvládol.  Rozhodol som sa, že zostanem cez noc.  Sestra že ok, nieje problém.  A propo WC.  Pre mna vyslovene traumatický zážitok z operácií!  Po operácii totiž za vami príde sestra s otázkou – močili ste pán keder?  nie, nieje mi treba.  Po narkóze sú totiž orgány dosť spomalené a mechúrik-košťúrik tiež.  Preto je fakt problém ísť na WC.  Časom je to OK, ale chce to čas.  Na Slovensku vám veľa času nedajú.  Prečo?  Ja fakt neviem.  Takto to bolo aj naposledy.  Sestra dozorkyna prišla s touto otázkou asi dvakrát a ja vždy – nie sorry, ešte mi nie je treba.  Pán Keder…ja vás vycievkujem!!  Som tu o pol hodinky aj s cievkami, takže šup šup!!  Mna oblieva pot nad predstavou že do cikodierky mi akási cudzia ženská bude strkať hadičky.  Snažím sa tlačiť, masírujem brucho a v duchu panikárim.  V tom pochopím že do 30 minút sa mi to isto nepodarí ale zároven si hovorím – mna tu kua nebude ziadna zenská cievkovat!  Takze pani dozorkyna prichádza a ja jej jasne hovorim, nie, nebol som na WC ale cievka-party sa konat nebude.  Ja s tym proste nesuhlasim, nikto mi nebude nič do ciciny strkať!  Ona sa začne rozčuľovať, že sa bude sťažovať lekárovi a že čo sa chovám ako decko.  Ja len opakujem – nie, nesúhlasím s tým.  Tak naštvaná odíde a ja nasraný a ponížený na posteli.  Ako si to môžu dovoliť sa ku mne takto správať?!

Nič takéto tu v nemocnici.  Len sa spýtali kedy a či som bol, nikdo mi nedal hodinu dokedy musím spraviť loužičku, či kopičku.

Strava v nemocnici je dobrá, môžete si vyberať z menu.  Típek nosí menu, vy si vyberiete, on to zobiera spolu s ranajkovým/obedovým menu a podľa toho dostanete jedlo.  Výber je relatívne bohatý a celkom atraktívny.  Plastový príbor trocha kazí dojem ale OK.  Samozrejme, že posteľ je vybavená špeciálnym stolíkom, žiadne mokré tácky na stehnách a porozlievané čaje po perinách.  Dáte si čaj alebo kávu?  Dezert?  Proste v pohode.  Na Slovensku?  Musíte mať vlastný príbor, ktorý vám nikto neumyje.  Strava je otrasná a vy máte jedinú možnosť výberu – nič alebo ten humus.  Stravu vám radšej nosia vždy rodinný príslušníci resp. návštevníci.   Kedy vás pustia na Slovensku?  Mne sa pobyt dosť predĺžil kvôli komplikáciám s opuchom.  Nikto so mnou ale moje prepustenie nekonzultoval.  Povedali mi, že normálne je zostať 7 dní po taketo operácii.  Veľmi zvláštne, keďže vo svete sa po tejto operácii prepúšťa už v ten istý den.  Niečo sa mi marí že je to kvôli poistke…

Na ďalší den mierne schaosíme s prepustením z nemocnice.  Odchádzam až poobede.  Faktúra je tipu – ČO TI JE…?  Cca 250tis korún za túto srandu.  Wow.  Celé to však hradí poisťovna okrem cca 2500Sk za ortézu a ľad-mašinu.  V duchu si poviem – chudák poisťovna, asi nebudem ich prémiový klient tento rok…

Naložia ma na taxík, ja sa poďakujem sestre Fran, ktorá sa o mna fakt príkladne starala.  Žiadna teroristka, či dozorkyna ako som mal tú česť spoznať v slovenských špitáloch.  Viete v čom je hlavný rozdiel?  Fran mi ponechala môj pocit dôstojnosti.  Na Slovensku dôstojnosť a vlastné obavy idú celkom stranou.  Na Slovensku ste kus mäsa, ktorý ide do mlynčeka s vigravírovaným – Slovenské zdravotníctvo.  Lekári sa k vám správajú s dešpektom a na štýl – si chorý a ja budem teraz taký dobrý, že ti pomôžem.  Kto ťa bude operovať?  No čojaviem – veď kto bude mať službu.  Ja chcem aby ma operoval primár.  OK, dones obáločku.  Ano, všetci vieme že to takto na Slovensku chodí.  A sorry – neospravedlnujem sa, lebo takto to funguje!

A teraz sľúbený paradox.

Samozrejme, že na Slovensku v žiadnom prípade nemôžeme hovoriť o starostlivosti zdarma. Platíme si totiž predsa poistky.  Takže tu je prepočet môjho ročného poistenia zdravia (keďže som nebol chorý, tak vlastne túto sumu môžeme považovať za cenu mojej operácie):

Hmmm…Na prvý pohľad by sa mohlo zdať, že na Slovensku platím viac ako dvojnásobok…aj na druhý…a aj tretí pohľad!  Neuveriteľné! áno, ja platím skoro dva a polkrát toľko, čo tu, v Dubaji.

Takže takto znie Dubajský paradox:

Ako je možné, že za nepodarenú operáciu, dozorkyne čo si hovoria sestry, nemocnicu bez vybavenie, hnusné jedlo, WC bez toaleťákov, lekárov bez profesionálnej etiky používajúc 20 rokov prekonané postupy, nemocnicu bez potrebného vybavenia zaplatím 2 a polkrát viac ako za ďaleko profesionálnejší prístup lekára, možnosť výberu nemocnice ako aj operatéra, vlastnú izbu, kvalitné vybavenie, profesionálnu zdravotnú sestru a najmodernejšiu techniku zákroku?

Prosím pomôžte pochopiť priatelia!

A prosím nepochopte ma zle – ja som fakt naštvaný a znechutený, som šokovaný stavom zdravotníctva na Slovensku a fakt tu obvinujem slovenské zdravotníctvo a slovenských doktorov.  Fakt nerozumiem ako môžem platiť toľko penazí a dostávať toľko málo.  Je to katastrofa priatelia!  Naše socialistické zdravotníctvo s nálepkou “zdarma” je jeden obrovský odrb.  Zadarmo je možno pre nezamestnaných, pre 93% populácie je to sakra drahá sranda!